Ústavné právo

Neefektívny postup okresného súdu vzhliadol ústavný súd po nariadení
znaleckého dokazovania, ktoré doteraz neprispelo k rozhodnutiu vo veci samej. Okresný
súd určil súdnej znalkyni lehotu na vypracovanie znaleckého posudku, a to do 30 dní od
doručenia súdneho spisu okresného súdu súdnej znalkyni. Keďže znalecký posudok nebol
doteraz vypracovaný, je zrejmé, že súdna znalkyňa prekročila lehotu na vypracovanie
znaleckého posudku. Okresný súd pritom mohol postupovať podľa § 16 ods. 4 zákona č. 382/2004
Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je zadávateľ oprávnený pred vykonaním úkonu
znaleckej činnosti prekonzultovať so znalcom znalecké otázky, prerokovať uplatnenie
nároku na preddavok podľa § 2 ods. 6 písm. a) a možnosti znalca vykonať úkon znaleckej
činnosti v požadovanej lehote.
Podobnú úpravu obsahuje § 51a ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre
okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení v platnom v čase
nariadenia znaleckého dokazovania, podľa ktorého pred ustanovením znalca je potrebné
zistiť možnosti uskutočnenia úkonu znaleckej činnosti včas, ozrejmiť mu obsah a rozsah
znaleckého dokazovania a zistiť predpokladanú výšku znalečného. Ak je to možné, vyberie
sa od účastníkov vždy primeraný preddavok na trovy tohto dokazovania. Ak ide o vec
zložitú, je potrebné so znalcom ešte pred ustanovením konzultovať správnosť zadaných
úloh, podať mu potrebné vysvetlenia zo súdnych spisov a skutočností, ktoré sú významné
z hľadiska posudzovania veci. Je potrebné dbať na to, že úlohou znalca nie je vykonávať
hodnotenie dôkazov a ani riešiť právne otázky.
Citované ustanovenia upravujú štádium, ktoré je veľmi dôležité z hľadiska
predchádzania sporom, ktoré môžu v budúcnosti vzniknúť medzi zadávateľom a súdnym
znalcom (napr. čo sa týka dĺžky vykonávania znaleckého úkonu, výšky znalečného). Jeho
predmetom by mala byť najmä formulácia otázok korešpondujúcich so sledovaným cieľom
dokazovania, zisťovanie rozsahu znaleckého skúmania a od toho sa odvíjajúca výška
znalečného, preddavku na znalečné, dĺžka vypracovávania znaleckého úkonu, zistenie, či
predmet znaleckého skúmania spadá pod odbornosť znalca alebo či nie je vhodnejšie
pribrať iného súdneho znalca, pretože oslovený súdny znalec bol ustanovený aj v ďalších
konaniach, a teda je vyťažený (kameraman Snina).
Z uvedeného postupu okresného súdu je zrejmé, že ak by postupoval dôsledne
podľa citovaných ustanovení, mohol sa vyhnúť extrémne dlhému obdobiu na vypracovanie
znaleckého posudku (v súčasnosti skoro dva roky od nariadenia znaleckého dokazovania, čo
nemožno akceptovať). Zo súdneho spisu okresného súdu totiž nevyplýva, že by okresný súd
urgoval vypracovanie znaleckého posudku, čo skonštatoval aj predseda okresného súdu.
Zároveň nevyplýva, že by súdna znalkyňa žiadala o predlženie lehoty na vypracovanie
znaleckého posudku, resp. že by oznámila okresnému súdu dôvod, pre ktorý nemožno od
nej očakávať vypracovanie znaleckého posudku. Okresný súd mal dostatok zákonných
možností a opatrení na zabránenie prieťahov po nariadení znaleckého dokazovania
prostredníctvom aj poriadkových opatrení (§ 53 ods. 1 OSP alebo § 102 ods. 1 CSP
v spojení s § 2 ods. 1 CMP ), resp. im mohol účinne predchádzať.V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa
ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním
príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej
neistoty účastníkov súdneho konania. Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného
súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej
neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby
o jeho veci rozhodol (napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, I. ÚS 398/2016, IV. ÚS 380/08,
I. ÚS 158/2010).

SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 10/2018-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
vo veci sťažnosti , , zastúpenej advokátkou
JUDr. Martinou Vnenčákovou, Čučmianska dlhá 7, Rožňava, pre namietané porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 P 300/2015 takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Rožňava
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 P 300/2015 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 7 P 300/2015
prikazuje konať bez zbytočných prieťahov. 3. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom
tisíc eur), ktoré je Okresný súd Rožňava povinný zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Rožňava je povinný uhradiť trovy právneho
zastúpenia v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov) na účet jej
právnej zástupkyne JUDr. Martiny Vnenčákovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.

5. Sťažnosti vo zvyšnej časti nevyhovuje.

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 10/2018-13 zo 17. januára 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 P 300/2015.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že od podania návrhu boli nariadené dve
pojednávania (8. decembra 2015 a 2. februára 2016), ktoré však boli odročené.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že „dňa 31. marca 2016 sa konalo ďalšie
pojednávanie a po jeho vykonaní bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie na
vyšetrenie maloletého a rodičov a na posúdenie otázok potrebných pre rozhodnutie vo veci
samej. Po vydaní predmetného uznesenia neboli zo strany okresného súdu vykonané žiadne

2 úkony, o ktorých by sťažovateľka vedela. Z tohto dôvodu žiadala okresný súd
prostredníctvom právnej zástupkyne o vytýčenie termínu pojednávania, ktorá bola
okresnému súdu doručená 30. mája 2017. Napriek podanej žiadosti okresný súd túto
žiadosť opomenul a k dnešnému dňu nedošlo k vytýčeniu pojednávania.“.

3. Z uvedených dôvodov preto 12. októbra 2017 podala právna zástupkyňa
sťažovateľky sťažnosť na zbytočné prieťahy v tomto konaní a žiadala bezodkladne vec
prešetriť a prijať vhodné opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a zároveň
bezodkladne vo veci rozhodnúť. Na túto sťažnosť podpredseda okresného súdu aj na
základe vyjadrenia zákonnej sudkyne uviedol, že po preskúmaní súdneho spisu sp. zn.
7 P 300/2015 zo súdneho registra (pretože súdny spis sa nachádza u súdnej znalkyne) bolo
zistené, že „od 5. mája 2016 doteraz súd vo veci nekonal, nerozhodol o námietke zaujatosti
otca maloletého voči znalkyni z 9. mája 2016 ani neurgoval podanie znaleckého posudku.
Je možné konštatovať, že vo veci došlo k porušeniu práva na verejné prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a to nečinnosťou súdu od 5. mája 2016 doteraz, nakoľko súd
nerozhodol o námietke zaujatosti voči súdnej znalkyni a neurgoval súdnu znalkyňu na
vrátenie spisu s podaným posudkom, a teda sťažnosť je dôvodná.“.

4. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že „porušovateľ vo veci nekonal
spôsobom, ktorý by sťažovateľke zaručil stav právnej istoty, ktorý je zaručený vydaním
rozhodnutia vo veci samej. Pri obdobných právnych prípadoch, a to práve vo veciach
maloletých súdy rozhodujú v lehotách pár mesiacov. Vychádzajúc z kritérií, ktoré sa berú
do úvahy pri hodnotení či došlo k zbytočným prieťahom konania v tomto konkrétnom
prípade je preukázané, že ide o bežnú agendu všeobecných súdov s nízkou náročnosťou.
Sťažovateľka svojím konaním nijako neprispela k predlžovaniu rozhodovania vo veci,
nakoľko bola právne zastúpená, a v rámci konania sa sama snažila iniciovať urýchlenie
konania porušovateľa, keď ho žiadosťou vyzvala na vytýčenie termínu pojednávania,
s poukazom na skutočnosť, že v priebehu dvoch rokov sa konalo len jedno pojednávanie na
ktorom došlo k prejednaniu veci. V konaní došlo k zbytočným prieťahom práve zo strany
porušovateľa, ktorý sám túto skutočnosť v upovedomení o spôsobe vybavenia sťažnosti zo
dňa 24. októbra 2017 priznal.“.

3 5. Sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví
porušenie jej v bode 1 označeného základného práva postupom okresného súdu
v namietanom konaní, prikáže okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, prizná jej
finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume
312,34 €.

6. Na základe výzvy ústavného súdu sa predseda okresného súdu vyjadril k priebehu
konania podaním sp. zn. Spr. 4/2018 z 8. februára 2018. Predseda okresného súdu vo
vyjadrení doručenom ústavnému súdu 15. februára 2018 uviedol:
„V súvislosti s podanou ústavnou sťažnosťou na prieťahy v konaní
sp. zn. 7P/300/2015, najmä na nečinnosť súdu, súd uvádza, že vo veci boli vykonávané
priebežne úkony až do 5.5.2016, keď bol spis predložený znalkyni na vykonanie znaleckého
dokazovania. V spise neboli vykonávané úkony až do podania sťažnosti žalobkyňou na
nečinnosť súdu. Súd v konaní Spr/26/2017 dňa 24.10.2017 konštatoval, že vo veci od
5.5.2016 do vybavenia sťažnosti nebolo konané, nakoľko spis bol u znalkyne, súd
nerozhodol o námietke voči znalkyni a neurgoval podanie znaleckého posudku. Zároveň súd
vykonal opatrenie, na základe ktorého došlo k rozhodnutiu o námietke zaujatosti voči
znalkyni uznesením zo dňa 20.10.2017, ktoré bolo doručené účastníkom konania a znalkyni
s tým, že súd vyčká na vypracovanie znaleckého posudku. Napriek tomuto opatreniu
sťažovateľka už 10.11.2017 podala ústavnú sťažnosť. Súd sa teda snažil vykonať nápravu,
ale do podania ústavnej sťažnosti prešla krátka doba na to, aby mohlo byť vo veci ďalej
konané, nakoľko ešte nebol vypracovaný znalecký posudok. Chronológia úkonov vyplýva
z vyjadrenia zákonnej sudkyne Mgr. Marty Hrenčukovej, ktorá je pripojená ako príloha
tohto vyjadrenia. Zo spisu vyplýva, že otec maloletého tiež prispel k predĺženiu tohto
konania, keď si nepreberal včas zásielky, resp. bezdôvodne namietal ustanovenú znalkyňu.
Navrhujem preto prihliadnuť pri rozhodovaní na správanie sa účastníkov konania
a tiež na skutočnosť, že zákonná sudkyňa má okrem prejednávanej veci prideľované iné
veci, v roku 2017 vybavila 391 vecí P, rozhodla 392 vecí P, vybavila 80 vecí Ps a rozhodla
89 vecí Ps, čo tiež ovplyvnilo dĺžku konania. V prílohe pripájam aj vyjadrenie sudkyne Mgr.
Marty Hrenčukovej.“

4 7. Zákonná sudkyňa vo vyjadrení k priebehu napadnutého konania okrem
chronológie úkonov v namietanom konaní uviedla, že od 7. júla 2017 prieťahy sama
spôsobila tým, že nežiadala o predloženie náhradného obalu súdneho spisu obsahujúceho
námietku otca maloletého voči súdnej znalkyni, ktorý bol nedopatrením založený do iného
súdneho spisu. Uvedenú skutočnosť nespôsobila úmyselne, ale z dôvodu náročnosti agendy
starostlivosti súdu o maloletých, ktorú vybavuje dlhodobo. Poukázala na množstvo
(zákonnej sudkyni sa momentálne okrem iných agend prideľuje 70 % zo všetkých vecí
týkajúcich sa starostlivosti súdu o maloletých) a na časovú a psychickú náročnosť práce
súvisiacej s touto agendou, keďže rozhoduje o osudoch maloletých detí. Navrhovala
vedeniu okresného súdu, aby vykonalo opatrenia (odňatie dedičskej agendy, zníženie
prideľovaných vecí týkajúcich sa starostlivosti súdu o maloletých na 50 %, pridelenie
vyššieho súdneho úradníka na vybavovanie celej agendy starostlivosti súdu o maloletých),
keďže úkony nezvláda fyzicky vykonávať v lehotách určených zákonom. Vedenie
okresného súdu rozhodlo iba o znížení prideľovaných vecí týkajúcich sa starostlivosti súdu
o maloletých na 70 % od roku 2017 (predtým 80 %), čo malo vplyv na to, že spôsobila
prieťahy v namietanom konaní.

8. Právna zástupkyňa sťažovateľky v stanovisku z 20. februára 2018, ktorým
reagovala na vyjadrenie predsedu okresného súdu, uviedla, že „matka maloletého v zmysle
legitímnych očakávaní na spravodlivý proces bez prieťahov, pri podávaní samotného
návrhu na zvýšenie výživného vychádzala z predpokladu rýchlejšieho rozhodnutia o zvýšení
výživného na maloletého syna z tzv. minimálnej výšky.
Prešlo však viac ako 2,5 roka a je zrejmé, že rozhodnutie vo veci samej nemôže
očakávať ani v najbližšom časovom horizonte. Matka maloletého je z nízkej príjmovej
skupiny, dnes je už našťastie zamestnaná u
s minimálnou mzdou, no v čase podania návrh sa celodenne starala o maloletú dcéru
s príjmom, ktorý predstavoval rodičovský príspevok vo výške 203,- €/m. Potreby maloletého
nie sú pokryté sumou 26,- €, a matka mu nedokáže pomôcť zo svojho príjmu, pričom otec
maloletého je do dnešného dňa zamestnaný u toho istého zamestnávateľa, ako v čase
podávania návrhu na súd.

5 Okresný súd v Rožňave sám skonštatoval prieťahy v predmetnom súdnom konaní,
preto je podaná sťažnosť dôvodná.
Matka maloletej sa oboznámila aj s vyjadrením zákonnej sudkyne a sama uznáva, že
nápad veci, ktoré musí obsiahnuť, môže spôsobiť individuálne opomenutie, preťaženie
jedného človeka. Matka maloletého neviní zákonnú sudkyňu za vzniknutý stav, keďže je
rozpis jej pracovných činností, tak náročný ako popisuje. Poukazuje však na to, že sa
o pomoc a súdnu ochranu obrátila na všeobecný súd Slovenskej republiky, ktorý mal
v zmysle ústavných zásad vybaviť jej vec, tak aby jej maloletého syna zbytočne dlhý čas
neponechal bez primeranej výživy. Ide o záujem maloletého, ktorý nemôže byť riadne
sledovaný, pri takto dlhom vybavovaní veci. K vyjadreniu zákonnej sudkyne matka
maloletého ďalej uvádza, že sama bola svedkom rozsiahleho rozpisu pojednávaní zákonnej
sudkyne v jeden pojednávací deň. Matka maloletého, ale dodáva, že nedostatočné
materiálne a personálne vybavenie súdu, nemôže byť na ujmu účastníkov konania.
Samozrejme aj z ľudského hľadiska, by zrejme miera zodpovednosti nemala byť presunutá
na vyťaženého sudcu, ale na ustanovizeň súdu ako takú.“.

II.

9. Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti, k nej pripojených písomností, vyjadrení
účastníkov konania a súdneho spisu okresného súdu, ktorý bol ústavnému súdu doručený
23. marca 2017, zistil nasledujúcu chronológiu úkonov v namietanom konaní:
- vec napadla okresnému súdu 31. augusta 2015;
- 8. septembra 2015 bol ustanovený kolízny opatrovník pre maloletého a boli
vyžiadané písomné správy listinné dôkazy; ‒
- 8. decembra 2015 sa konalo prvé pojednávanie, na ktoré sa nedostavil otec
maloletého. Svoju neprítomnosť nedostatočne zo zdravotných dôvodov ospravedlnil, a preto
bol vyzvaný, aby predložil lekársku správu o svojom zdravotnom stave;
- 2. februára 2016 sa otec maloletého na ďalšie pojednávanie vo veci opätovne
nedostavil, okresný súd doručenie nemal vykázané. Pojednávanie bolo odročené na neurčito
a bola urgovaná doručenka od otca maloletého;

6 - 31. marca 2016 okresný súd pojednával v prítomnosti oboch rodičov. Pojednávanie
bolo odročené na neurčito z dôvodu ďalšieho dokazovania nariadenia znaleckého ‒
dokazovania z odboru psychológie;
- 4. apríla 2016 okresný súd uznesením nariadil vo veci znalecké dokazovanie
z odboru psychológie súdnou znalkyňou;
- 5. mája 2016 bol súdny spis zaslaný súdnej znalkyni;
- 9. mája 2016 otec maloletého podal námietku proti osobe súdnej znalkyne
s uvedením, že môže byť zaujatá voči jeho osobe;
- 16. mája 2016 okresný súd vyzval otca, aby obratom oznámil dôvody, pre ktoré
namieta osobu znalca. Otec maloletého výzvu okresného súdu neprevzal a zásielka sa
vrátila okresnému súdu s uvedením, že v odbernej lehote nebola prevzatá;
- 10. júna 2016 okresný súd otca maloletého opätovne vyzval, aby oznámil dôvody,
pre ktoré namieta osobu súdnej znalkyne;
- otec maloletého výzvu prevzal 1. júla 2016 a v rovnaký deň okresnému súdu
oznámil, že súdna znalkyňa môže byť zaujatá voči jeho osobe vzhľadom na prebiehajúce
konanie, ktoré je netransparentné, tendenčne vedené v prospech matky, silne účelové,
a žiada o ustanovenie nového súdneho znalca;
- uznesením okresného súdu sp. zn. 7 P 300/2015 z 20. októbra 2017 bolo rozhodnuté
tak, že súdna znalkyňa nie je vylúčená z podania znaleckého posudku vo veci. Otec
maloletého však ani toto uznesenie okresného súdu neprevzal, zásielka sa vrátila z pošty
s uvedením, že adresát je na uvedenej adrese, ktorú otec maloletého uvádzal ako adresu
korešpondenčnú, neznámy;
- 2. novembra 2017 mu preto okresný súd zásielku s uvedeným uznesením doručoval
na adresu jeho trvalého pobytu a opätovne doručil aj na ním uvádzanú korešpondenčnú
adresu. Zásielka z tejto adresy sa vrátila s uvedením, že adresát je neznámy a neprevzal
zásielku ani na adrese trvalého pobytu v odbernej lehote a bola vrátená okresnému súdu;
- 4. decembra 2017 okresný súd požiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru
(ďalej len „obvodné oddelenie “) o doručenie uvedeného uznesenia otcovi
maloletého. Po urgencii obvodné oddelenie 12. januára 2018 okresnému súdu
oznámilo, že zásielka otcovi maloletého nebola doručená, lebo na uvedenej adrese nebol

7 zastihnutý a od susedov bolo zistené, že so svojou družkou sa odsťahovali na presne
nezistené miesto v ;
- 16. januára 2018 okresný súd požiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru
(ďalej len „obvodné oddelenie “) o vypátranie
terajšieho pobytu otca maloletého;
- 27. januára 2018 obvodné oddelenie okresnému súdu
oznámilo, že bolo vykonané šetrenie u otca, ktorý nemá uvedenú konkrétnu adresu pobytu.
Nepodarilo sa zistiť miesto jeho pobytu. Jeho družka býva na adrese
. Iný pobyt menovaného sa zistiť nepodarilo. Lustráciou v registri
obyvateľov bolo zistené, že trvalý pobyt otca je naďalej na adrese
, a bolo zistené aj to, že otec maloletého je zamestnaný spoločnosti
;
- 15. januára 2018 bolo otcovi maloletému doručované opätovne uznesenie na adresu
trvalého pobytu, ako aj na adresu zamestnávateľa. Otec maloletého zásielku s uznesením
okresného súdu prevzal prostredníctvom svojho zamestnávateľa, ktorý mu zásielku doručil
a doručenku vrátil okresnému súdu 30. januára 2018. Následne bolo zistené, že otec
maloletého uznesenie tunajšieho súdu na adrese svojho zamestnávateľa prevzal 26. januára
2018;
- 2. februára 2018 okresný súd vyžiadal súdny spis od súdnej znalkyne;
- 12. februára 2018 bolo okresnému súdu doručené odvolanie otca maloletého proti
uzneseniu okresného súdu sp. zn. 7 P 300/2015 z 20. októbra 2017. Zároveň otec
maloletého podal námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni;
- 15. februára 2018 bol náhradný súdny spis predložený Krajskému súdu v Košiciach,
ktorý uznesením sp. zn. 11 NcC 5/2018 z 28. februára 2018 rozhodol, že vracia vec
okresnému súdu ako bezdôvodne predloženú na rozhodnutie o námietke zaujatosti zákonnej
sudkyni. Zároveň Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 8 CoP 57/2018 z 28. februára
2018 odmietol odvolanie otca maloletého proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
7 P 300/2015 z 20. októbra 2017.

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

8 s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva uvedeného
v bode 1.

III.

11. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného
práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa
jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

13. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu
nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01,
I. ÚS 20/02).

14. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním
veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu
právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom
predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným
rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

9 15. Základnou povinnosťou súdu a zákonného sudcu je preto zabezpečiť taký
procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli
ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

16. Táto povinnosť súdu a zákonného sudcu vychádzala z § 6 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná. Od 1. júla
2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CMP“), ktoré nahradili Občiansky súdny
poriadok, pričom čl. 12 CMP upravuje zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania. Podľa
§ 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (obdobne § 157 ods. 1
CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP).

17. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so
svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04,
I. ÚS 398/2016) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd
v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa
uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

18. Ústavný súd konštatuje, že predmetom namietaného konania je úprava styku
maloletého s otcom a zvýšenie výživného pre maloletého. Je to teda vec, ktorej povaha si
vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo
okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup
tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená a aby sa čo najskôr odstránil stav
právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (mutatis

10 mutandis I. ÚS 19/00, I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07,
III. ÚS 109/07).

19. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje,
že konania o návrhoch na úpravu styku otca s maloletým a zvýšenie výživného pre
maloletého tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Ústavný súd
nepovažuje prerokúvanú vec za právne zložitú. Čiastočne ide o skutkovo zložitejšiu vec
najmä vzhľadom na potrebu znaleckého dokazovania, ale ani prípadná skutková zložitosť
prejednávanej veci nemôže ospravedlniť skoro trojročnú dĺžku tohto konania.

20. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný
súd pri preskúmaní súdneho spisu okresného súdu zistil, že sťažovateľka svojím správaním
neprispela k predĺženiu tohto konania. Sťažovateľka je v konaní aktívna, reagovala
v stanovených lehotách na výzvy okresného súdu. V predmetnom konaní zároveň žiadala
okresný súd, aby vo veci nariadil nový termín pojednávania (táto žiadosť z 26. mája 2017
bola okresnému súdu doručená 30. mája 2017, pozn.), a tiež podala sťažnosť predsedovi
okresného súdu na zbytočné prieťahy.

21. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup samotného okresného súdu.
Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného
základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek tomu, že plynulému postupu
nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd
predovšetkým poukazuje na to, že namietané konanie nie je ani po skoro troch rokov
právoplatne skončené. Ústavný súd konštatuje neefektívne a nesústredené správanie
okresného súdu, ktoré v spojitosti s celkovou dĺžkou súdneho konania mali za následok
zistenie zbytočných prieťahov. Okresný súd totiž nezvolil taký procesný postup v súdnom
konaní smerujúci k rýchlemu odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka
nachádzala.

11 22. Neefektívny postup okresného súdu vzhliadol ústavný súd po nariadení
znaleckého dokazovania, ktoré doteraz neprispelo k rozhodnutiu vo veci samej. Okresný
súd určil súdnej znalkyni lehotu na vypracovanie znaleckého posudku, a to do 30 dní od
doručenia súdneho spisu okresného súdu súdnej znalkyni. Keďže znalecký posudok nebol
doteraz vypracovaný, je zrejmé, že súdna znalkyňa prekročila lehotu na vypracovanie
znaleckého posudku.

23. Okresný súd pritom mohol postupovať podľa § 16 ods. 4 zákona č. 382/2004
Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je zadávateľ oprávnený pred vykonaním úkonu
znaleckej činnosti prekonzultovať so znalcom znalecké otázky, prerokovať uplatnenie
nároku na preddavok podľa § 2 ods. 6 písm. a) a možnosti znalca vykonať úkon znaleckej
činnosti v požadovanej lehote.

24. Podobnú úpravu obsahuje § 51a ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre
okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení v platnom v čase
nariadenia znaleckého dokazovania, podľa ktorého pred ustanovením znalca je potrebné
zistiť možnosti uskutočnenia úkonu znaleckej činnosti včas, ozrejmiť mu obsah a rozsah
znaleckého dokazovania a zistiť predpokladanú výšku znalečného. Ak je to možné, vyberie
sa od účastníkov vždy primeraný preddavok na trovy tohto dokazovania. Ak ide o vec
zložitú, je potrebné so znalcom ešte pred ustanovením konzultovať správnosť zadaných
úloh, podať mu potrebné vysvetlenia zo súdnych spisov a skutočností, ktoré sú významné
z hľadiska posudzovania veci. Je potrebné dbať na to, že úlohou znalca nie je vykonávať
hodnotenie dôkazov a ani riešiť právne otázky.

25. Citované ustanovenia upravujú štádium, ktoré je veľmi dôležité z hľadiska
predchádzania sporom, ktoré môžu v budúcnosti vzniknúť medzi zadávateľom a súdnym
znalcom (napr. čo sa týka dĺžky vykonávania znaleckého úkonu, výšky znalečného). Jeho
predmetom by mala byť najmä formulácia otázok korešpondujúcich so sledovaným cieľom
dokazovania, zisťovanie rozsahu znaleckého skúmania a od toho sa odvíjajúca výška

12 znalečného, preddavku na znalečné, dĺžka vypracovávania znaleckého úkonu, zistenie, či
predmet znaleckého skúmania spadá pod odbornosť znalca alebo či nie je vhodnejšie
pribrať iného súdneho znalca, pretože oslovený súdny znalec bol ustanovený aj v ďalších
konaniach, a teda je vyťažený.

26. Z uvedeného postupu okresného súdu je zrejmé, že ak by postupoval dôsledne
podľa citovaných ustanovení, mohol sa vyhnúť extrémne dlhému obdobiu na vypracovanie
znaleckého posudku (v súčasnosti skoro dva roky od nariadenia znaleckého dokazovania, čo
nemožno akceptovať). Zo súdneho spisu okresného súdu totiž nevyplýva, že by okresný súd
urgoval vypracovanie znaleckého posudku, čo skonštatoval aj predseda okresného súdu.
Zároveň nevyplýva, že by súdna znalkyňa žiadala o predlženie lehoty na vypracovanie
znaleckého posudku, resp. že by oznámila okresnému súdu dôvod, pre ktorý nemožno od
nej očakávať vypracovanie znaleckého posudku. Okresný súd mal dostatok zákonných
možností a opatrení na zabránenie prieťahov po nariadení znaleckého dokazovania
prostredníctvom aj poriadkových opatrení (§ 53 ods. 1 OSP alebo § 102 ods. 1 CSP
v spojení s § 2 ods. 1 CMP ), resp. im mohol účinne predchádzať.

27. Za nesústredný postup okresného súdu považuje ústavný súd najmä opakované
doručovanie uznesenia okresného súdu sp. zn. 7 P 300/2015 z 20. októbra 2017 otcovi
maloletého prostredníctvom príslušného oddelenia Policajného zboru z dôvodu jeho
nedoručenia otcovi maloletého na okresnému súdu známe adresy v . Okresný súd
mohol predmetné uznesenie doručovať otcovi maloletého priamo na adresu jeho
zamestnávateľa. Okresný súd totiž takýmto spôsobom doručoval aj iné písomnosti otcovi
maloletého (tieto poštové zásielky boli otcom maloletého opakovane preberané, pozn.), čím
sa konanie predĺžilo minimálne o dva mesiace.

28. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa
ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním
príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej
neistoty účastníkov súdneho konania. Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného
súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez

13 zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej
neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby
o jeho veci rozhodol (napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 380/08,
I. ÚS 158/2010).

29. Ústavný súd sa priklonil k názoru sťažovateľky, že k zbytočným prieťahom
v konaní došlo, aj keď v predmetnej veci okresný súd vykonával v konaní procesné úkony.
Namietané konanie v takej citlivej veci pre maloletého a jeho matku nie je právoplatne
skončené ani po skoro troch rokoch od jeho začatia, čo z ústavnoprávneho hľadiska nie je
akceptovateľné. Je zrejmé, že len rýchla ochrana subjektívnych práv môže byť dostatočne
spravodlivá a účinná, šetriaca náklady nielen účastníkov konania, ale aj samotného súdu
a pôsobí aj preventívno-výchovne či stabilizujúco a dôveryhodne na ostatných občanov.

30. Argumentáciu zákonnej sudkyne okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti o jej
dlhodobej značnej pracovnej vyťaženosti nemohol ústavný súd, poukazujúc na svoju
štandardnú judikatúru (napr. I. ÚS 38/03, III. ÚS 155/2010), uznať, pretože námietka
neprimeraného zaťaženia pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by
vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci. Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné
množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská
republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo
ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej
právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé
konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

31. Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, predmet sporu, jeho význam
pre sťažovateľku, dospel ústavný súd k záveru, že v jeho doterajšom priebehu došlo
k zbytočným prieťahom, ktoré boli spôsobené nesústredenou a neefektívnou činnosťou
okresného súdu. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu

14 v namietanom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(bod 1 výroku tohto nálezu).

32. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

33. Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal
okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 300/2015 konal bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

34. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.

35. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.

36. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.

37. Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie
v sume 10 000 € z dôvodu, že konanie okresného súdu predstavuje pre sťažovateľku

15 „dlhotrvajúcu právnu neistotu na úprave výkonu rodičovských práv a povinností
k maloletému a má pre ňu neúnosné hlavne finančné zaťaženie“.

38. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

39. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 7 P 300/2015, povahu zisteného porušenia a berúc do úvahy konkrétne okolnosti
prípadu považoval ústavný súd priznanie sumy 1 000 € sťažovateľke za primerané finančné
zadosťučinenie (bod 3 výroku nálezu).

40. Ústavný súd preto nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať finančné
zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu 1 000 €. Z uvedených dôvodov
ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.

41. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

42. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľke ústavný súd vychádzal
z ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu
trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom v sume 312,34 € (2 úkony právnej pomoci

16 po 147,33 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a písomné
podanie sťažnosti na ústavnom súde, 2x paušálna náhrada hotových výdavkov po 8,44 €).
Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4
výroku tohto rozhodnutia.

43. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť
na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona
o ústavnom súde).

44. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok;
to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej
republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté
rozhodnutie ústavného súdu (čl. 133 ústavy).