Ústavné právo

Na základe prezentovaných argumentov a posúdenia relevantných ustanovení
zákona o odpadoch dospel ústavný súd k záveru, že multiplicita zmluvných vzťahov
by v posudzovanom prípade predstavovala zvýšené transakčné náklady a vice versa systém
jednej zmluvy znižuje transakčné náklady, keďže zjednodušuje a sprehľadňuje systém.
Odvolávajúc sa na základný koncept ekonomickej analýzy práva – Coaseho teorému – je
možné konštatovať, že z pohľadu ekonomickej efektivity právnej úpravy je želateľným
stavom situácia, keď právna regulácia napomáha znižovať transakčné náklady
(BROULÍK, J., BARTOŠEK, J. Ekonomický přístup k právu. Praha : C. H. Beck, 2015,
s. 55.). Tento predpoklad je v tomto prípade splnený, keďže dotknutým subjektom
(výrobca/organizácia zodpovednosti výrobcov/výrobca) je umožnené koncentrovať
úpravu ich povinností do jednoúrovňovej platformy zmluvných vzťahov a nedochádza
tu k ich triešteniu, čo výrazným spôsobom šetrí náklady, ktoré by boli za iných okolností
spojené s uzatváraním viacerých zmlúv [náklady na prieskum, na vyjednávanie a náklady
na vynucovanie plnenia povinnosti (Kol. autorov. Aktuálne otázky teórie práva. Bratislava :
Wolters Kluwer, 2018, s.130.)]. Tento záver pritom predstavuje ďalší prvok racionality
posudzovanej právnej úpravy.Ústavný súd zároveň zohľadnil aj skutočnosť, že nejde o rigidný uzatvorený
zmluvný systém. Flexibilita systému (ktorá je v tomto prípade stotožniteľná s požiadavkami
funkčných mechanizmov hospodárskej súťaže, medzi ktoré je možné zaradiť aj elimináciu
vzniku monopolov) je garantovaná jednak možnosťou obcí v ročnom horizonte
vypovedať uzatvorené zmluvy (garancie hospodárskej súťaže na strane obcí) a taktiež
možnosťou vytvoriť si vlastnú organizáciu zodpovednosti výrobcov za podmienok, ktoré
sú z normatívneho hľadiska rovnocenné pre všetky subjekty (garancia hospodárskej súťaže
na strane výrobcov). Fixácia zmlúv na obdobie jedného roka zabezpečuje na jednej strane
stabilitu vzťahov počas jedného roka, ale zároveň umožňuje zmenu každý rok.
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že slovné spojenie „exkluzívna
zmluva“ použil predovšetkým ako mierne neobratnú slovnú barličku, keďže stricto sensu
nejde o exkluzívne zmluvy. Niet polemiky o tom, že obec môže mať uzavretú zmluvu
len s jednou organizáciou zodpovednosti výrobcov, avšak táto zmluva je zo strany obce
bez udania dôvodu vypovedateľná k 31. decembru daného kalendárneho roka. Zároveň
je ponechaná možnosť v rámci zmluvnej slobody autonómnym spôsobom si upraviť aj iné
spôsoby ukončenia tohto zmluvného vzťahu. Ako bolo aj v predošlých bodoch naznačené,
tieto skutočnosti považuje ústavný súd za dôležité z pohľadu „zjemnenia“ niektorých
potenciálnych negatív napadnutej právnej úpravy z pohľadu zásahu do princípu ochrany
hospodárskej súťaže. Medzi najzávažnejšie interpretačné lapsusy navrhovateľov pritom patrí
nedostatočné vymedzenie úlohy organizácií zodpovednosti výrobcov v procese
zabezpečenia funkčného systému nakladania s odpadmi v súlade s požiadavkami
ekologickej etiky. Organizácie zodpovednosti výrobcov majú totižto veľmi špecifickú
povahu, ktorá determinuje aj ich podiel na funkčnosti hospodárskej súťaže. Boli vytvorené
ako suplementárne subjekty, ktorých účelom je zabezpečiť plnenie povinností výrobcov
vyhradených výrobkov. Predstavujú veľmi osobitú, limitovanú a akcesorickú formu
podnikania, ktoré funguje ako vedľajšia činnosť viazaná na hlavnú podnikateľskú činnosť
výrobcov vyhradených výrobkov. Ak sa teda na organizácie zodpovednosti výrobcov
pozeráme z hľadiska ich účelu ako na „pomocné organizácie“ výrobcov vyhradených
výrobkov, napadnutá právna úprava predstavuje skôr zásah do práva na podnikanie
samotných výrobcov, ktorého intenzita je však oslabená práve limitovanou a akcesorickou
formou podnikania organizácií zodpovednosti výrobcov, keďže ich hlavným cieľom bolo
napomôcť plneniu povinností výrobcov vyhradených výrobkov vyplývajúcich z „rozšírenej
zodpovednosti výrobcov“ v oblasti nakladania s odpadmi. V tomto smere teda nejde o zásah
do hlavnej podnikateľskej činnosti výrobcov vyhradených výrobkov.
V kontexte týchto úvah je možné konštatovať, že samotná povaha organizácií
zodpovednosti výrobcov relativizuje ich význam pre funkčnosť hospodárskej súťaže
v rámci odpadového hospodárstva, čoho dôsledkom bola zo strany ústavného súdu aj voľba
referenčného rámca pre posúdenie existencie verejného záujmu.
Ústavný súd sa pri posudzovaní návrhu skupiny poslancov pohyboval
v priestore vymedzenom dvoma mantinelmi: na jednej strane sa nachádzal verejný
záujem na znížení množstva skládkovaného odpadu, predchádzaní vzniku odpadu,
ako aj minimalizácii negatívnych vplyvov vzniku a nakladania s odpadom na životné
prostredie a zdravie ľudí (súhrnne označené v tomto náleze ako dôsledky morálnych
imperatívov ekologickej etiky) a na druhej strane nevyhnutnosť zabezpečiť v systéme
nakladania s odpadom zdravé konkurenčné prostredie pre všetky zúčastnené subjekty.
Na základe vykonanej analýzy a po zohľadnení všetkých nuáns posudzovaného problému
ústavný súd konštatuje, že identifikoval verejný záujem na implementácii princípu „jedna
obec = jedna zmluva“ a tento verejný záujem dosahuje takú ústavnú intenzitu, ktorá
legitimizuje zavedenie „exkluzívnych zmlúv“ v odpadovom hospodárstve. Zvolený model
ústavný súd zároveň považuje za racionálny a rozumný spôsob dosiahnutia cieľov
vymedzených požiadavkami ekologickej etiky, ktoré smerujú k zvýšeniu miery ochrany
prírody (v ústavnoprávnej terminológii vyjadrené ako kompatibilný s požiadavkami
overovanými testom racionality).

SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 51/2015-94

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. apríla 2018
v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej,
Petra Brňáka, Miroslava Duriša, Sergeja Kohuta (sudca spravodajca), Milana Ľalíka,
Jany Laššákovej, Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej,
Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika prerokoval prijatý návrh skupiny poslancov Národnej
rady Slovenskej republiky, zastúpených advokátskou kanceláriou TaylorWessing e/n/w/c
advokáti s. r. o., Panenská 6, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. Radovana Palu, LL.M., PhD., vo veci namietaného nesúladu § 28 ods. 4 písm. r),
§ 59 ods. 2 a § 81 ods. 22 zákona č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov s čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 55 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii v spojení s čl. 3 Zmluvy
o Európskej únii a obsahu Protokolu č. 27 pripojenému k Zmluve o Európskej únii,
ako i čl. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 94/62/ES z 20. decembra
1994 o obaloch a odpadoch z obalov a takto

rozhodol:

1. Konanie o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky v časti
namietaného nesúladu § 28 ods. 4 písm. r) zákona č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov s čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 55
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii v spojení s čl. 3
Zmluvy o Európskej únii a obsahu Protokolu č. 27 pripojenému k Zmluve o Európskej únii,
ako i čl. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 94/62/ES z 20. decembra
1994 o obaloch a odpadoch z obalov zastavuje.

2. Návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky vo zvyšnej časti
nevyhovuje.

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol
28. októbra 2015 doručený návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
(ďalej aj „skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125
ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 28 ods. 4
písm. r), § 59 ods. 2 a § 81 ods. 22 zákona č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o odpadoch“) s čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13
ods. 3 a 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 55 ods. 2 ústavy, ako i čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii
v spojení s čl. 3 Zmluvy o Európskej únii a obsahu Protokolu č. 27 pripojenému k Zmluve
o Európskej únii, ako i čl. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 94/62/ES
z 20. decembra 1994 o obaloch a odpadoch z obalov.

2. V podstatnej časti svojho návrhu skupina poslancov uviedla:
«... Dňa 21. apríla 2015 bol v Zbierke zákonov Slovenskej republiky publikovaný
Zákon o odpadoch. Zákon o odpadoch má svojim obsahom, okrem iného, nahradiť súčasný
zákon č. 119/2010 Z. z. o obaloch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„Zákon o obaloch“). Podľa § 136 ods. 2 Zákona o odpadoch sa zrušuje: „čl. I zákona
č. 119/2010 Z. z. o obaloch a o zmene zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene

2 a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 547/2011 Z. z., zákona č. 343/2012 Z. z.
a zákona č. 484/2013 Z. z.“.»

3. V súvislosti s legislatívnym procesom prijímania nového zákona o odpadoch
upozorňuje skupina poslancov v prvom rade na európsky kontext tzv. obalovej legislatívy
a zdôrazňuje, že prijatiu zákona o odpadoch predchádzalo predloženie návrhu nového
zákona o odpadoch do pripomienkového konania v rámci požiadaviek ukladaných
smernicou Európskeho parlamentu a Rady 98/34/ES z 22. júna 1998, ktorou sa stanovuje
postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov, ako aj pravidiel
vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti: «... Európska komisia predložila
k návrhu Zákona o odpadoch pripomienky v zmysle čl. 8, ods. 2 Smernice 98/34/ES,
v ktorých, okrem iného, podľa medializovaných informácií, Európska komisia upozornila
na osobitný prístup, ktoré slovenské orgány zaujali k zmluvným rokovaniam v oblasti
odpadov z obalov, keďže by mohli predstavovať prekážku pre fungovanie vnútorného trhu.
Zákon o odpadoch vo vzťahu ku kolektívnemu nakladaniu so spoločným odpadom z obalov
a separovaným komunálnym odpadom stanovuje pravidlo, že oprávnené subjekty (v zmysle
novej terminológie „organizácie zodpovednosti výrobcov“) môžu uzatvárať zmluvy len
s obcami (to znamená, že v zmysle nových zákonných pravidiel už nebudú môcť byť
uzatvárané zmluvy s inými organizáciami, akými sú napríklad, zberne odpadu), pričom
zároveň má platiť zásada „jedna obec = jedna zmluva“. Z tohto dôvodu sa v Zákone
o odpadoch zaviedli ustanovenia, ktoré majú priamy vplyv na existenciu zmlúv, ktoré sú
v súčasnosti platné v rámci iného právneho režimu.»

4. Skupina poslancov ďalej uvádza, že Európska komisia upozornila na skutočnosť,
že v čase prijímania nového zákona o odpadoch už existuje subjekt (oprávnená organizácia),
ktorý má uzavreté zmluvy s viac ako 50 % všetkých obcí, a že žiadna iná oprávnená
organizácia systematicky neuzatvárala takéto zmluvy, čo bude mať negatívny vplyv
na fungovanie vnútorného trhu. V tejto súvislosti poukázala Európska komisia výslovne
na § 81 ods. 22 zákona o odpadoch a uviedla, že právny mechanizmus zakotvený v tomto
ustanovení by mohol mať za následok dlhodobé vylúčenie oprávnených subjektov z trhu

3 vzhľadom na to, že by nemuselo dochádzať k pravidelným novým príležitostiam uchádzať
sa o zmluvu s obcami.

5. Navrhovatelia, osvojujúc si argumentáciu Európskej komisie, poukazujú
a detailnejšie objasňujú problematické aspekty zavedenia tzv. princípu „jedna obec = jedna
zmluva“, ktorého podstatou je pravidlo, v zmysle ktorého môže obec uzatvoriť zmluvu len
s jednou organizáciou zodpovednosti výrobcov na najmenej jeden rok: „Tento princíp
sa opiera o kombináciu troch významných elementov, ktoré sa v aktuálne účinnej slovenskej
právnej úprave nenachádzajú, menovite: (i) organizácie zodpovednosti výrobcov (predtým
oprávnené organizácie) môžu vykonávať svoju činnosť a získať prístup k zozbieranému
odpadu iba na základe zmlúv uzavretých s obcami, (ii) každá obec môže uzatvoriť zmluvu
iba s jednou organizáciou zodpovednosti výrobcov, a (iii) ak súhrnný zberový (trhový)
podiel výrobcov obalov zastúpených organizáciou zodpovednosti výrobcov nedosiahne
objem zberu pokrytý zmluvami s obcami, ktoré uzavrela táto organizácia, organizácia
zodpovednosti výrobcov stratí svoju autorizáciu alebo jej dokonca nebude vôbec udelená
autorizácia na to, aby sa stala organizáciou zodpovednosti výrobcu podľa nového Zákona
o odpadoch.“

6. Pokračujúc vo svojej argumentácii, opisujú navrhovatelia následky implementácie
spomenutého princípu: «Kombinácia prvého elementu s druhým a tretím elementom oddelí
výrobcov („platcov“) od organizácií zodpovednosti výrobcov a tým vytvorí základ
pre trvalé narušenie súťažného prostredia. ... Právna úprava týkajúca sa prechodného
obdobia účinne umožní rýchlu monopolizáciu trhu, a to na základe arbitrárnych kritérií.
S ohľadom na situáciu na trhu, je veľmi dôležité poukázať na to, že, v zmysle tejto úpravy,
zmluvy oprávnených osôb s obcami, ktorých predmetom je úhrada nákladov/finančná
podpora obce spojených so zabezpečovaním nakladania s komunálnym odpadom,
uzavretých pred dňom, keď Zákon o odpadoch nadobudne účinnosť zostanú platné a účinné,
a to napriek významným zmenám pravidiel. Naopak, zmluvy oprávnených osôb s inými
subjektmi, napr. spoločnosťami zabezpečujúcimi zber odpadu účinnosť stratia.»

4 7. Implementáciou princípu „jedna obec = jedna zmluva“ dôjde podľa skupiny
poslancov k dramatickému predefinovaniu a celkovej zmene schémy nakladania s odpadmi
z obalov na Slovensku; pritom sa eliminuje súťaž na trhu pre kolektívne nakladanie
s odpadmi a pre triedený zber komunálneho odpadu (účinok podobný účinku
posudzovanému v prípade Altstoff). Podľa ich prognózy má dôjsť k monopolizácii trhu
vo veľmi krátkom čase, pravdepodobne nie dlhšom ako jeden rok: „Spravodlivá
hospodárska súťaž medzi organizáciami zodpovednosti výrobcov nebude možná a prekážky
vstupu na trh budú prakticky neprekonateľné bez následnej legislatívnej zmeny. Hneď
ako dôjde k monopolizácii trhu, dominantná organizácia zodpovednosti výrobcov bude mať
možnosť nastavovať cenovú politiku.“

8. V rámci ďalšej argumentácie poukazujú navrhovatelia na vznik tzv. exkluzívnych
(výhradných) zmlúv: „Organizácia zodpovednosti výrobcu, ktorá uzatvorí zmluvu (alebo
ju dokonca už bude mať uzatvorenú v čase nadobudnutia účinnosti Zákona o odpadoch
ako oprávnená organizácia) s obcou (bez ohľadu na jej veľkosť) vylúči akúkoľvek inú
organizáciu zodpovednosti výrobcu z vykonávania činnosti na území danej obce.
To znamená, že Zákon o odpadoch predpisuje generálne využívanie výhradných zmlúv,
a to aj napriek odporúčaniam Generálneho riaditeľstva pre hospodársku súťaž Európskej
komisie, ktoré boli zverejnené v roku 2005.“

9. Existencia exkluzívnych zmlúv zasiahne podľa názoru navrhovateľov výrazným
spôsobom do funkčných mechanizmov trhu, keďže «... súťaž medzi oprávnenými
organizáciami o (zberový) podiel na trhu kolektívneho nakladania s odpadmi z obalov bude
realizovaná na úrovni jednotlivých obcí a nie na úrovni výrobcov, ktorí sú konečnými
nositeľmi nákladov kolektívneho nakladania s odpadmi. V ekonomickom slova zmysle
to predstavuje situáciu, ktorá je v rozpore so zásadou „náklady znáša znečisťovateľ“
či dokonca „zákazník znáša náklady“: oprávnená organizácia založená na to, aby
poskytovala služby kolektívneho nakladania s odpadmi z obalov (teda na zabezpečenie toho,
že náklady externality spočívajúcej v tvorbe odpadov z obalov sa presunú na výrobcov)
nebude súťažiť o platcov týchto služieb (pôvodcovia negatívnej externality), ale budú nútené
súťažiť o subjekty (obce), ktoré sú týmito externalitami ovplyvnené (komunálny odpad).

5 Zavedením princípu „jedna obec = jedna zmluva“ teda dôjde k závažnému obmedzeniu
„upstream“ trhu a motivácia konať efektívne bude zjavne narušená. V dôsledku toho bude
sloboda výrobcov spočívajúca v možnosti vybrať si z viacerých oprávnených organizácií
na základe efektivity ich služieb značne obmedzená.».

10. V rámci zavŕšenia jednej zo svojich argumentačných línií navrhovatelia
konkludujú, že „... namiesto ochrany a podpory súťaže na relevantnom trhu organizácií
systémov/alternatívnych riešení na plnenie environmentálnych povinností, predkladá Zákon
o odpadoch zavedenie opatrenia, ktoré transformuje súčasný relevantný trh, na ktorom
dochádza k hospodárskej súťaži, na nesúťažné prostredie a de facto monopolizovaný trh...
Takéto riešenie by nebolo v súlade s hlavnými princípmi hospodárskej súťaže
(ako sú formulované najmä v európskom práve), a to ani v prípade, ak by v čase
implementácie neexistoval kolektívny systém nakladania s obalmi z odpadov, resp. ani
v prípade ak by všetky oprávnené organizácie, ktoré v súčasnosti existujú na území
Slovenska, mali rovnakú štartovaciu pozíciu (t. j. ak by obce nemali uzatvorené žiadne
zmluvy s oprávnenými organizáciami a všetky oprávnené organizácie by mali možnosť
predložiť ponuky poskytovania svojich služieb ešte zmluvne neviazaným obciam)...“.

11. Ďalší argumentačný okruh, ktorým odôvodňuje skupina poslancov svoj návrh,
spočíva v poukázaní na diskriminačné aspekty napadnutej právnej úpravy: „Zákon
o odpadoch podmieňuje udelenie autorizácie na činnosť organizácie zodpovednosti
výrobcov (t.j. oprávnenej organizácie), okrem iného, predložením Ministerstvu životného
prostredia SR zoznamu obcí, s ktorými je organizácia zodpovednosti výrobcov v zmluvnom
vzťahu vo veci zabezpečenia združeného nakladania s oddelene vyzbieranou zložkou
komunálneho odpadu (a to buď predložením existujúcich zmlúv alebo zmlúv o budúcich
zmluvách), pričom počet obcí musí byť dostatočný na to, aby pokryl taký objem zberu, ktorý
zaručuje splnenie vyhradených povinnosti v rozsahu súhrnného zberového podielu
zastúpených výrobcov. Okrem toho, každá organizácia zodpovednosti výrobcov musí byť
spôsobilá predložiť takéto dôkazy počas celej doby jej existencie... Je zrejmé,
že po nadobudnutí účinnosti Zákona o odpadoch bude len jedna oprávnená organizácia
v oblasti nakladania odpadov z obalov spôsobilá splniť uvedenú požiadavku

6 bez dodatočných nákladov a podmienok... Za súčasnej faktickej situácie, pri ktorej jedna
oprávnená organizácia už má uzatvorené zmluvy s viac než 1,500 obcami (z celkového
počtu 2,890 slovenských obcí), ktoré zahŕňajú viac než 2 800 000 obyvateľov (z celkového
počtu 5 421 433 obyvateľov), budú mať všetky ostatné oprávnené organizácie zásadné
problémy splniť nové zákonné kritériá definované v Zákone o odpadoch... Na základe
uvedeného bude na jednej strane platiť, že už existujúce oprávnené organizácie budú čeliť
novej zákonnej povinnosti preukázať dôkazy o uzatvorení zmlúv s dostatočným počtom obcí,
a na druhej strane sa tým vytvorí nová bariéra vstupu na trhu, ktorá spôsobí zásadné
sťaženie prístupu na trh organizácií systémov alebo riešení na plnenie povinností, ktoré
vyplývajú z príslušnej európskej odpadovej smernice.“

12. Z už citovaných argumentov podľa navrhovateľov vyplýva, že „... v čase,
keď všetky obce na Slovensku už budú mať uzatvorené zmluvy s organizáciami
zodpovednosti výrobcov, potenciálny nový súťažiteľ už nebude mať možnosť uzatvoriť
zmluvu so žiadnou (!) obcou (a tak získať prístup na trh – k zberovému podielu).
Potenciálny nový súťažiteľ bude musieť vyčkať, kým sa neskončí doba trvania uzatvorených
zmlúv, resp. pokiaľ tieto zmluvy nebudú jednou zo zmluvných strán ukončené, aby mohol
uzatvoriť zmluvy vôbec s niektorými obcami. Okrem toho, až do času skončenia doby
trvania uzatvorených zmlúv, resp. do ich iného ukončenia, nebude potenciálny nový
konkurent vedieť, či vôbec bude schopný uzatvoriť zmluvy s dostatočným počtom obcí,
a teda, či bude vôbec schopný splniť všetky zákonné kritériá na to, aby mu bola udelená
autorizácia na činnosť organizácie zodpovednosti výrobcov. Zákon o odpadoch obsahuje
ustanovenie, že postačuje, ak sa predložia zmluvy o budúcich zmluvách uzatvorené s
obcami avšak je len veľmi málo pravdepodobné, že obce, ktoré už v súčasnosti majú
uzatvorené platné zmluvy, budú súhlasiť, s uzatvorením záväznej zmluvy o budúcej zmluve s
osobou, ktorá ešte nemá autorizáciu na výkon činností organizácie zodpovednosti výrobcov,
a ktorá nemôže garantovať, že (kameraman Humenné) takúto autorizáciu získa (napríklad, potenciálny nový
súťažiteľ nemusí byť schopný uzatvoriť dostatočný počet zmlúv o budúcich zmluvách na to,
aby mohol požiadať o vydanie autorizácie).“.

7 13. Skupina poslancov vo svojej argumentácii pokračuje v systematickej analýze,
napadnutú právnu úpravu a praktické dôsledky vyplývajúce z jej realizácie usádza
do širšieho kontextu zákona o odpadoch: «... Potenciálny nový súťažiteľ sa môže snažiť
presvedčiť niektoré z obcí, aby ukončili existujúce zmluvné vzťahy. Avšak, podľa
ustanovenia § 27 ods. 15 Zákona o odpadoch citovaného vyššie, môže byť v praxi dĺžka
„výpovednej doby“ až 12 mesiacov. Napríklad, v prípade, ak potenciálny nový klient osloví
obec 1. januára, v snahe presvedčiť ju, aby ukončila existujúci zmluvný vzťah, vypovedanie
zmluvy zo strany obce (predpokladajúc, že obec je naozaj presvedčená potenciálnym novým
klientom, aby ukončila existujúci zmluvný vzťah) nenadobudne účinnosť skôr
než 31. decembra daného kalendárneho roku (v zmysle zákonného pravidla, ktoré
je vyjadrené v ustanovení § 27 ods. 15 Zákona o odpadoch). V zásade bude platiť, že čím
dlhšia bude „výpovedná doba“, tým ťažšie bude pre potenciálneho nového klienta osloviť
obce a menej pravdepodobné, aby sa mu podarilo uzatvoriť s obcami zmluvy.»

14. V rámci uzatvorenia argumentačnej línie zameranej na vznik zásahov do trhu
v dôsledku zavedenia princípu „jedna obec = jedna zmluva“ navrhovatelia konštatujú, že
napadnuté ustanovenia zákona o odpadoch vytvoria také bariéry obchodu, že potenciálni
noví súťažitelia budú mať zabránený vstup na trh organizácií systémov/kolektívnych riešení
plnenia predmetných environmentálnych povinností. Zároveň dodávajú, že «okrem
vytvorenia výrazných bariér vstupu na trh, Zákon o odpadoch môže zároveň spôsobiť také
obmedzenie súťaže na relevantnom trhu, že náklady spojené so zberom a zhodnotením budú
takmer harmonizované (čo môže viesť k „zovšeobecneniu“ nákladov), prestanú byť
predmetom konkurencie a zabránia tak spotrebiteľom, aby profitovali z pozitívnych
dôsledkov konkurencie v podobne zníženej ceny balených produktov. Riešenia prezentované
v Zákone o odpadoch taktiež znížia motiváciu smerujúcu k inováciám prijímaným zo strany
oprávnených organizácií (organizácií zodpovednosti výrobcov).».

15. Nová argumentačná línia skupiny poslancov sa koncentruje na § 28 ods. 4
písm. r) zákona o odpadoch, v zmysle ktorého je organizácia zodpovednosti výrobcov
povinná oznámiť presahujúce množstvá koordinačnému centru a takáto organizácia
zodpovednosti výrobcov, ktorá prijme presahujúce množstvá, nie je povinná tieto množstvá

8 poskytnúť v prospech ostatných organizácií zodpovednosti výrobcov („môže tieto množstvá
poskytnúť“). Podľa navrhovateľov môže takáto právna regulácia „viesť k situácii, v ktorej
bude jedna organizácia zodpovednosti výrobcov získavať a držať presahujúce množstvá
vyzbieraného odpadu z obalov a iným výrobcom, ktorí si plnia vyhradené povinnosti
individuálne alebo iným organizáciám zodpovednosti výrobcov, bude zabránené získať
prístup k takým množstvám odpadu z obalov, ktoré budú dostatočné na to, aby mohli plniť
zákonné povinnosti.“.